„Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet.“
Hyppokratova prísaha
Pravdepodobne najväčšou lekárskou dilemou je právo človeka zomrieť. Eutanázia samotná ide proti Hyppokratovej prísahe, ktorú skladá každý absolvent lekárskej fakulty po úspešnom dokončení štúdia a pred nástupom do praxe. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť a zachovávať život. Za pomoci zdravého životného štýlu a liekov sa nám zvyčajne snažia predĺžiť život. Kde je však hranica umelého predlžovania života? Otázka práva na smrť je nielen lekárskou, ale najmä etickou dilemou. Všetci vyrastáme so silno zakoreneným presvedčením, že za každých okolností musíme zachovať život. Či už náš vlastný, čo máme zakódované viac či menej inštinktívne, ale aj život hociktorého človeka. Blížneho. Biblické „Nezabiješ!“ o tom svedčí tiež.
Zástancovia eutanázie poukazujú na viacero dôvodov. Napríklad, že človek má právo na dôstojnú smrť bez utrpenia. Právo na život nie je povinnosťou žiť. Ľudia, ktorí chcú zomrieť by nemali byť nútení ostať na žive. Niektorí zástancovia dokonca tvrdia, že právo eutanázie je v súlade s demokratickými princípmi a že aj v tomto prípade je dôležitá tolerancia. Ak niekto s eutanáziou nesúhlasí, nemusí o ňu požiadať.
Odporcovia eutanázie sa opierajú najmä o depresiou ovplyvnené myslenie pacientov, ktorí požadujú eutanáziu. Ak by sa liečila táto depresia, pacient by automaticky opäť získal vôľu žiť. Stanovenie diagnózy je niekedy zdĺhavá a komplikovaná záležitosť, veľa pacientov, ktorí boli považovaní za nevyliečiteľných sa nakoniec uzdravilo. Kritizujú tiež zdravotnícke zariadenia, ktoré pacientom nepodávajú potrebné množstvá liekov na tíšenie bolesti. Pre mnohých ľudí je eutanázia vykúpením z utrpenia spôsobeného neuveriteľnou bolesťou a ak sa toto utrpenie zníži, chcú opäť žiť. Eutanázia by sa mohla stať nástrojom obmedzovania nákladov na zdravotnú starostlivosť alebo by mohla byť zneužitá podobne ako počas druhej svetovej vojny. Najviac sa však odporcovia obávajú, že legalizácia eutanázie by mohla viesť k zníženiu hodnoty ľudského života a odmietnutiu jeho významu.
Zaujímavé je aj vnímanie pozitívnej a negatívnej eutanázie. Pozitívne vníma verejnosť aktívnu eutanáziu, kým eutanázia pasívna je vnímaná negatívne, pretože predstavuje predlžovanie bolesti či utrpenia. Stretnúť sa môžeme aj s termínom „priama eutanatická činnosť“, ktorá je spätá s úkonmi priamo spôsobujúcimi smrť. „Nepriama eutanatická činnosť“ predstavuje úkony, ktoré by mohli skomplikovať zdravotný stav a nepriamo spôsobiť smrť.
Eutanázia sa môže vykonávať viacerými spôsobmi. Pri aktívnej eutanázii sa pacientovi podáva morfiová injekcia, ktorá spôsobí smrť. V prípade pasívnej eutanázie ide o neposkytnutie liečby alebo prerušenie liečby – môže ísť o nepodanie lieku alebo neposkytnutie technických možností liečby ako je napríklad umelé vyživovanie, umelé dýchanie a podobne. Asistovaná samovražda sa uskutočňuje väčšinou podaním liekov na spanie, najmä vysokej dávky liekov alebo podaním jedu.
Trestné právo Slovenskej republiky chráni život aj vtedy, ak človek nie je schopný ďalšieho života. V praxi to znamená, že trestné je aj urýchlenie smrti. Platí to aj v prípade, že by smrť nastala sama v blízkej budúcnosti. „Nikto nesmie byť pozbavený života“ sa píše aj v Ústave Slovenskej republiky. Ak by doktor pomohol smrteľne chorému pacientovi eutanáziou, bol by automaticky odsúdený ako vrah. V praxi sa však môžeme stretnúť s určitou formou pasívnej eutanázie, keď pacient odmieta liečbu. Zákon mu umožňuje toto právo. Pacient v takom prípade neužíva lieky alebo nepodstupuje liečbu, ktorá by mu predĺžila život. Užíva iba lieky na tlmenie bolesti a smrť tým dostáva voľný priebeh.
Eutanázia je morálne neakceptovateľná, zároveň však jej nepovolenie porušuje základné práva človeka a je nedemokratické. Napriek tomu, že je eutanázia považovaná za vysoko nehumánnu, každý by sa mal zamyslieť, či v niektorých prípadoch nie je smrť humánnejšia ako umelé predlžovanie života. Každý má právo rozhodovať o svojom živote, prečo by sme teda nemali mať právo rozhodovať aj o svojej smrti?